Informácie o Slovenskej televízii, Rade STV, informácie pre PRESS.

Rozhovor pre Literárny týždenník

Strednou a východnou Európou v roku 1989 zatriasli revolúcie. Znamenali pád politických režimov a zmeny sféry vplyvu mocností, ktoré vznikli po druhej svetovej vojne. Ľudia vyšli do ulíc, no akceleráciu nabral zvrat až potom, ako sa do procesu zapojili tvrdé médiá, osobitne televízie. Potvrdilo sa, čo predpovedali prognostici: nastáva čas a vláda médií. Dokonca vojny sa začali ako veľká televízna šou (Perzský záliv, Irak). Za dvadsať rokov od pádu minulého režimu sa na čele Slovenskej televízie vystriedalo pätnásť riaditeľov. Životnosť jedného je teda niečo vyše roka. Voľba a odvolanie riaditeľa je vždy v rukách politikov – mení sa len mechanizmus. Z parlamentu prešla táto právomoc na 15 členov Rady STV. Naposledy v tomto zápase zvíťazil novinár Štefan Nižňanský, a ani nie po roku ho vraj jediný hlas zachránil pred odvolaním z postu generálneho riaditeľa.

G. Rothmayerová: Na začiatok by si azda mohol povedať, ktoré ustanovenie zákona o Slovenskej televízii uviedla Televízna rada v návrhu na Tvoje odvolanie?
 
Š. Nižňanský: Pravda je taká, že žiadne... Zasadnutia Rady STV, obsah – témy rokovania i jeho spôsob aj mechanizmus prípravy a prijímania uznesení sa úplne prispôsobil kultu deštrukcie vtedajšieho predsedu Bobockého. On od začiatku akoby sledoval isté konkrétne záujmy, ciele, zadania. To, čo sa udialo tesne pred hlasovaním o mojom odvolaní, by sa v normálnej spoločnosti ani nemohlo stať. Bol to komplot, riadený zvonku tv. Účelové konanie, účelové vyjadrenia, účelový návrh na hlasovanie o odvolaní, ktorý nemal oporu v zákone. Aj keby bol prešiel, stačilo by požiadať súd o predbežné opatrenie, lebo Rada STV nemôže konať protizákonne. Na Slovensku sa pohybuje množstvo tzv. investigatívnych žurnalistov, čítala si od niektorého z nich, alebo videla v nejakom vysielaní snahu vypátrať o čo vlastne išlo a kto to organizoval?
 
G. Rothmayerová: To, že zákon nepoznajú ľudia od novín, neprekvapuje – tým stačí presvedčenie a svätý zápal. Ale žeby zákon nepoznali ani členovia Televíznej rady? Veď aj oni sú zvolení na jeho základe a za výkon funkcie, presne definovanej v tomto zákone, poberajú od daňových poplatníkov mesačne odmenu.
 
Š. Nižňanský: Toto je ťažko komentovať, no bystrému pozorovateľovi diania by nemohlo uniknúť, že na zasadnutiach Rady STV odzneli napr. aj návrhy na personálne opatrenia, alebo aby sme  vysielali len slovenské dokumenty a nie zahraničné, alebo aby sme si všetky programy vyrábali len v interných kapacitách... pritom zákon určuje priamo verejnoprávnej televízii úlohy aj priestor pre nezávislých producentov aj pre nezávislú európsku tvorbu.. Často sa ale diskutovalo o veciach a témach, ktorými predseda Rady prekračoval zákonom vymedzené kompetencie a zasahoval do povinností a práv manažmentu. Na strane druhej ale nebol  prerokovaný odpočet projektu a hodnotenie GR s následným určením  odmeny, čím bývalý predseda Rady STV s veľkou pravdepodobnosťou priamo porušil zákon... Zaznamenali sme však aj zámerné nezaradenie niektorých dokumentov na rokovanie, napriek tomu,  že ich manažment predložil, veľmi zvláštne, účelové vyhodnocovanie plnenia uznesení. Za pozornosť stojí aj príklad prehnanej kontrolnej funkcie - 
odpočet programového konceptu sme museli vypracovať a predkladať za štyri kvartály, za dva polroky a pochopiteľne aj za celý rok, čo je celkovo sedem rozsiahlych materiálov. V Českej televízií stačí jeden. Nespochybňujem kontrolnú funkciu rady, ale je vhodné zvážiť mieru a formu kontroly. Spolu s francúzskym realistickým románopiscom Gustávom Flaubertom ostáva niekedy len konštatovať: „Aké priepasti oddeľujú človeka od človeka! Vzdialenosť medzi  jednotlivými svetadielmi je oproti tomu ničím.“ 
     
G. Rothmayerová: Akú konzekvenciu prijali poslanci NR SR, keď zistili, že TV rada nepozná zákon, a teda koná svojvoľne?
 
Š. Nižňanský: To je otázka skôr pre predsedu Výboru NR SR pre médiá a kultúru alebo predsedu parlamentu. No oficiálne sa neudialo nič. Bobockému sa skončilo funkčné obdobie  predsedu a Rada si v tajnom hlasovaní zvolila nového predsedu Martina Kákoša. Musím podotknúť, že on svojim ľudským i osobnostným rozmerom a konštruktívnym prínosom vniesol do rokovania Rady novú, vecnú kultúru rokovania. 
   
G. Rothmayerová: Bol si poslancom SNR a potom FZ ČSFR, poznáš prácu zákonodarcov. Čo si budeme hovoriť – o médiá, osobitne tie tvrdé, elektronické, sa politici vždy naťahovali. A naťahujú. A budú naťahovať. A nielen u nás. Až sa mi zdá, že sa všetci správajú podľa Lenina, ktorý vo svojom čase vedel, že kto ovládne film, ten ovládne masy. Teraz máme televíziu... Cítiš manipuláciu zo strany politikov?
 
Š. Nižňanský: Nie, zo strany politikov nie. Tlak však vytvára dlhodobo neriešený problém financovania STV. Každý rok STV dostávala dotácie od štátu, alebo z predaja majetku. Chýba systémové dlhodobé riešenie ako napríklad v Čechách. Dosť často sa v médiách objavujú nepresné, alebo neúplné informácie bez možnosti uviesť fakty a dať veci na pravú mieru. To STV dosť znevýhodňuje. Stále viac sa potvrdzuje, že sa tvrdo hrá proti záujmom STV. O konkrétne a najťaživejšie problémy akoby nemal nik záujem, všetko sa to krúti okolo niekedy smiešnych, inokedy vážnych spravodajských či mediálnych hier. Ostatným príkladom, nie však posledným boli útoky proti STV a falošné obvinenia, že si vraj neplníme povinnosti pred voľbami do Európskeho parlamentu. Ja už odmietam vzrušovať sa a reagovať na všeobecné obvinenia, budem rád ak ich iniciátori skonkretizujú a podajú podnet na Radu pre vysielanie a retransmisiu, lebo tá jediná je - ako orgán štátnej správy - povinná zaujať stanovisko a v prípade nedodržania zákona nás aj sankcionovať. Deje sa to však aj v iných krajinách. Pred pár dňami som dočítal knihu dlhoročného pracovníka americkej spravodajskej televízie CBS Bernarda Goldberga „Ako médiá manipulujú“. Kritizoval v nej liberálnu zaujatosť. U nás je aktuálnym problémom médií pravicová zaujatosť stádočka  „hypotekárnych batôžkárov“. Až prídu o prácu, sami sa budú nenávidieť a čudovať, čo všetko boli schopní  a ochotní písať za ten žold čo ich teraz živí. Všetky tieto veci ma udivujú o to viac, že som bol poslancom, ako si uviedla, dobre si pamätám čo sme ako zákonodarcovia pri tvorbe duálneho systému aj do zákona o Slovenskej televízie vkladali. V prípade Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu išlo o eliminovanie vplyvu politiky do fungovania a činnosti verejnoprávnych médií. Je to otázka kreovania rád, no aj vyhodnocovania ich funkčnosti v prospech média a celospoločenských záujmov. Rada v žiadnom prípade nemá a nemôže zasahovať do právomocí a zodpovednosti manažmentu.   
 
G. Rothmayerová: Ja sa však ešte vrátim k mediálnym radám. Vo federálnom zhromaždení,(keď som mala česť v ňom aj ja pracovať), sme si pred voľbou rád pozvali do výborov sociálnych a kultúrnych Snemovne ľudu a Snemovne národov všetkých kandidátov na členstvo v rade. Zoznamovali sme sa navzájom, lebo len informovaný človek môže rozhodovať kvalifikovane. Rozprávali sme sa dlho a dôkladne so všetkými, hoci snemovňa zvolila napokon iba deviatich z nich.  Iste si to aj ty pamätáš. Lenže, kde tie lanské snehy sú. Vedia, tušia dnes poslanci, ktorí volia členov rád, koho vlastne volia? A prečo?
 
Š. Nižňanský: Neviem, možno by aj tu bola vhodná inšpirácia zo zahraničia, lebo kľúč je vo viacerých štátoch rôzny. Možno by bolo vhodnejšie vyberať členov rady cez konkurz na základe projektov a snahy STV niekam nasmerovať. A voľba generálneho riaditeľa by potom mohla byť o tom, aby si - či už Rada alebo priamo parlament - zvolili generálneho riaditeľa, ktorý ako manažér túto koncepciu rozvoja verejnoprávneho médiá dokáže naplniť. Myslím si, že na rokovaniach Rady STV sa riešia tak špecifické a vysoko odborné otázky a témy, že len  charakteristika  ako „je lojálny“,  „národovec“, „pohybuje sa v kultúre“  sú nedostatočnou  kvalifikáciou.
 
G. Rothmayerová: Mediálne rady sú spolitizované dlhodobo. Keď boli spolitizované v prospech iného politického zoskupenia, než aké vládne teraz (schválne nehovorím o  „pravici“ a „ľavici“), tak boli - podľa hodnotenia manipulátorov mediálnej mienky - spolitizované správne. Napríklad vtedy, keď za generálneho riaditeľa STV zvolili zakladateľa Kresťanskej mládeže a jeho námestníkom sa stal poslanec miestneho zastupiteľstva za SDKÚ. Keď „predala“ vysielací čas šéfredaktorovi vyhraneného periodika. Keď šéfredaktorom a cenzorom v jednej osobe bol otvorený prívrženec jedného „správneho“ politického zoskupenia. Chápem to, lebo aj novinári sú len voliči a na Slovensku niet relevantnej plurality. Množstvo titulov novín a množstvo komerčných televízií neznamená ich rôznorodosť, iba väčší počet toho istého. Právo verejnosti na pravdivé, objektívne a odborne fundované informácie ich netrápi, hlavne aby vládli „naši“. Aj v médiách... To však nič nemení na veci, že mediálne rady slúžia na politické hry. Čo s tým?
 
Š. Nižňanský: Toto je vážna politická, politologická, no aj celospoločenská otázka. Na našom krásnom Slovensku, kde sa síce všetci poznáme, ale zároveň sa stále „škatuľkujeme“ , vyhraňujeme voči tomu a tamtomu bez odborných, profesionálnych kritérií si riešenie ani neviem predstaviť... Ale podľa môjho názoru musíme prekonať aj  takéto „detské choroby.“ Ak chceme skutočnú občiansku spoločnosť s fungujúcim duálnym systémom, musíme znášať aj tieto deformácie a trpezlivo sa snažiť o naplnenie štandardov, ktoré sú v Európe bežné. 
 
G. Rothmayerová: Hovorím o mediálnych radách preto, že  od zákonodarcov získali veľkú právomoc. Pätnásť ľudí volí generálnych riaditeľov elektronických médií. V spoločnosti, ktorá sa dlhodobo – vôbec nie iba teraz – sformovala ako totálne partokratická s totálnym nasadením na totálny vplyv médií. Uvedomoval si si to, keď si sa prihlásil do konkurzu na generálneho riaditeľa STV? Veď to bola skoro samovražda.
 
Š. Nižňanský: Akoby si vychádzala z konštatovania Oscara Wildea, že:  „všetky cesty vedú k jedinému cieľu - k sklamaniu“... Myslím, že až tak tragické to nebolo, ja som  večný optimista. Odpovedal by som slovami iného klasika, že „kde je vôľa, je aj cesta.“ Súčasná krízová situácia je dôsledkom dlhodobo neriešených problémov STV. Vyostrenie niektorých vecí ku koncu minulého roka nechápem cez politické motívy, ale ako dôsledok osobných i obchodných motivácií či záujmov, v mnohom aj šumov, nedorozumenia i jednostrannej manipulácie. Kdesi som čítal, že proti duševnej bolesti sú len dva prostriedky : nádej a trpezlivosť. A vplyv médií a politikov na našu spoločnosť by som nepreceňoval, naši občania si už vybudovali obranné mechanizmy a dokážu pomerne presne identifikovať manipulácie, neúprimnosť a faloš. Trochu ma však mrzí, že občania nedávajú nahlas najavo svoje občianske postoje.
 
G. Rothmayerová: Čítala som tvoj projekt Slovenskej televízie, páčil sa mi. A nebudem sa ťa pýtať, prečo ho nerealizuješ v plnom rozsahu – povieš, že nemáš naň peniaze. A iste to bude pravda. Po rozdelení Česko-Slovenska prebrala Slovenská republika všetky povinnosti televízie zo spoločného štátu – ibaže s polovičným rozpočtom. Jednoducho – počet koncesionárov ČR je raz taký ako na Slovensku. Televízia je roky podvyživená, navyše vybrakovaná, lebo proces „privatizácie“ ju neminul, boli časy, keď sa mala stať len vysielateľom programov, ktoré by sa vyrábali v „súkromných“ štúdiách na kľúč. Toto vyciciavanie nemohlo nezanechať stopy na organizme TV – dnes vybudovať opäť vlastné pracoviská s vysoko odbornými profesiami je asi nonsens. Ako sa s tým dokáže popasovať súčasný manažment?
 
Š. Nižňanský: Dá sa to, ale musia byť vytvorené podmienky pre prácu manažmentu. Ten musí jasne vedieť s akými príjmovými zdrojmi bude narábať, aby mohol pripraviť rozvojový rozpočet televízie. Zámerne dávam dôraz na slovo rozvojový a to v oblasti programu, lebo ten reprezentuje televíziu navonok u divákov, ktorí si programovú službu platia. A potom aj rozvojový vo sfére  techniky, investícií a ľudských zdrojov. Ako môže môj manažment garantovať všetky zo zákona určené činnosti a úlohy keď nás niekto „posadil“ vlani do nereálneho, nadsadeného rozpočtu s dierou v príjmoch 150 milión korún? Ako môže dnes STV konkurovať na mediálnom trhu, ak jej legislatívne opatrenia znížili rozpočet o 700 miliónov korún ?  Pre porovnanie : STV má na všetky tri programové okruhy v roku 2009 len tretinu finančných prostriedkov oproti komerčným staniciam!!! Keď som išiel do konkurzu, v projekte som uviedol, že ak má STV fungovať ako nezávislá, národná, kultúrna inštitúcia, musí disponovať príjmami vo výške 3,5 až 4 miliardy korún. Dnes máme na rok 2009 schválený rozpočet len 2,2 miliardy. Človek nemusí byť špičkový ekonóm, aby podľa týchto čísiel videl  priepastný rozdiel a znevýhodnenie na trhu.  Koncesionára zaujíma, pochopiteľne, program. My by sme mu ho radi ponúkli. Pestrý, zaujímavý, „vyšperkovaný“, v ktorom by si našli to „svoje“ nielen väčšinoví diváci, ale aj malé skupiny divákov, lebo poslanie STV je odlišné  ako merateľný komerčný úspech.  STV by mala mať podmienky, aby mohla byť odlišným programom a hodnotami dôstojným a zároveň  vážnym konkurentom komerčným vysielateľom. Pokiaľ ale ide o využitie a výrobu v kapacitách STV, tak musím uviesť, že  vysoko prekračujeme kapacity.  Spomenula si môj projekt... Postupne ho napĺňame, ale aj on je koncipovaný na celé funkčné obdobie. Niektoré zmeny nie je možné  urobiť za rok.  Prepáč mi túto poznámku, ale úvod Tvojej otázky je typicky slovenský – projekt na päť rokov je posudzovaný podľa výsledkov prvého roka. To je aj pri optimálnom financovaní nemožné a ja som odhodlaný a pripravený ciele môjho projektu splniť.
 
G. Rothmayerová: Tvoj projekt tv je zaujímavý a dobrý, no myslím si, že bez schopných ľudí sa môže generálny riaditeľ aj pokrájať, môže mať tisíc vízií, ak nemá tím. A v tom tíme musí byť jasné, že televízia má byť národná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, tak to je zapísané v zákone. Nie za každú cenu sledovaná. Vysoká sledovanosť potvrdzuje jedinú vec ­- masový vkus. Masovému vkusu nadbiehajú komerčné televízie, lebo predávajú reklamný čas. Slovenská televízia by mala byť najväčšou divadelnou sálou, koncertnou sálou, galériou, škôlkou a školou, univerzitou. Spravodajstvo by sa nemalo začínať za humnom Bratislavy, aby sa do Bratislavy hneď vrátilo, ale malo by reflektovať v prvom rade záujem Slovenskej republiky a geopolitické súvislosti. Nie záujmy partají a ich, s prepáčením, tárajstvo.
 
Š. Nižňanský: Súhlasím, ale musím v niečom aj oponovať. Verejnoprávna televízia musí mať zmysel, teda musí uspokojovať nejakú merateľnú skupinu obyvateľstva. Načo by bola síce nastavená ako národná, kultúrna, verejnoprávna – ak by sa verejnosť, s prepáčením, nedostavila...??? Toto je už o cite  pre vyváženosť v programovej tvorbe, aby sa urobilo zadosť zákonu aj programovej objednávke. Nie lobistickým a záujmovým skupinám, no spoločenským, štátotvorným a kultúrnym  cieľom a priorítám.  Toto nie je možné realizovať, pokiaľ sa inštitúcia zmieta v kŕčoch o prežitie. Spomenula si divadlá, koncerty – súhlasím. Ale prax je taká, že na televízii chce profitovať kde kto a stáva sa, že verejnoprávna STV by za záznam divadelného predstavenia musela platiť obrovskú sumu aj v prípade, že divadlo dostalo na jej naštudovanie prostriedky z rozpočtu štátu alebo grant z Ministerstva kultúry, teda to predstavenie by bolo vlastne zaplatené 2 krát.  Ale nezúžme dramatickú tvorbu iba na záznam divadelných predstavení. V súčasnej programovej ponuke nám chýba pôvodná televízna dramatická tvorba. Seriály, série, videofilmy, rozprávky, teda tie časovo a finančne najnáročnejšie formáty. V tejto oblasti vidím našu najväčšiu príležitosť, ale aj  povinnosť nadviazať na tradíciu legendárnych pondelkov, detskej tvorby, ktoré oceňovali diváci doma aj v zahraničí. 
 
G. Rothmayerová: Ten tatarkovský Démon súhlasu sa nad našou (a zase nielen našou) krajinou vznáša neustále. Tak, ako si sovietska moc chcela udržať svoju pozíciu, aj keby nemal zostať kameň na kameni, tak si súčasná svetová moc peňazí a zisku chce udržať svoju absolútny vplyv. A televízia je významný faktor, ktorým sa má vyrábať súhlas s týmto konceptom. Vidíme však, že sa stáva to, čo sa stalo aj sovietskemu impériu. Horliví manipulátori hovoria jedno, a ľudia si myslia čosi celkom iné. Televízia je v delikátnej situácii – nemala by mať názor, iba slúžiť na jeho sprostredkovanie. Ale aj televízni redaktori sú len ľudia. A veľmi často nezvládajú svoju profesiu, podliehajú stádu rovnako štekajúcich. Posielate svojich redaktorov na stáže – napríklad do BBC? Poznajú hodnotenie odbornej verejnosti, ktorá si všíma obsah ich práce, ale aj formu, slovenčinu? Ako sú motivovaní? Ty sám vieš, že aby vyrástol kvalitný vzdelaný a rozhľadený profesionál, potrebuje na to desať rokov. Zdá sa mi, že v STV ani nepracuje taký redaktor, ktorý by na sebe desať rokov makal...
 
Š. Nižňanský: Je to skôr výnimka, budeme ho chrániť ako relikviu... Dobrým príkladom profesionála, ktorý zužitkoval talent a tvrdo  na sebe aj pracoval a vydržal v STV 10 rokov je Marcel Merčiak v športe, Janka Majeská, Ľubo Bajaník,  Vilo Stankay. no aj Vlado Vondrák, ktorý sa k nám  po čase vrátil. K nim by som priradil ešte zopár redaktorov v Bratislave, Košiciach aj v Banskej Bystrici. Áno redaktorov máme mladých a často im ani nie je možné vyčitovať chyby pri práci. Chýba zrelá stredná generácia kvalitných novinárov. K novému organizačnému poriadku a štruktúre pripravujeme komplex  zásad a adaptačných aj vzdelávacích programov, vrátane kariérneho rastu, ktoré by stabilizovalo a motivovalo redakčné prostredie. Zdá sa, že sme našli spôsob financovania programov vzdelávania zamestnancov STV, takže okrem jazykových kurzov bude obsahovať práve odborné stáže napr. v ČT, v BBC, no v projekte sa pamätá aj na vzdelávanie a odborný rast technických zložiek, administratívy. Mne mimoriadne záleží na novinárskych  kurzoch a kurzoch  pre moderátorov.  Viem, že „plody“ môjho vzdelávacieho programu bude využívať možno až môj nástupca, ale pre mňa je dôležité, že sa začnú robiť skutočne systémové kroky vedúce k zvýšeniu profesionality a motivácie mojich kolegov. Pokračovať v improvizácii a dočasných riešeniach považujem za nezodpovedné. 
 
G. Rothmayerová: Keď mal nedávno redaktor relácie O päť minút dvanásť pol hodinu hosťa premiéra SR, vyzvali opoziční poslanci verejnosť k občianskej neposlušnosti. Spomínam si, ako to svojho času urobila ministerka za SDĽ, keď tiež odkázala ľuďom, aby neplatili koncesionárske poplatky. Zvláštni politici, ktorí žiadajú, aby sa porušoval zákon... Ale nie to som chcela. Mňa zaujalo, ako politici absolútne vyzmizíkovali osobu moderátora. Čím dali najavo, že je v štúdiu len ako posúvač mikrofónu, nie ako rovnocenná bytosť, ktorá kladie otázky v mene verejnosti. Zopakujem – v mene verejnosti, ľudí. Nie politickej opozície či koalície! Napríklad Václavovi Moravcovi by sa to stať asi nemohlo, zhodou okolností mal v štúdiu v tú istú nedeľu čerstvo povaleného českého premiéra – a dokonca celú hodinu. Myslím si, že to je na zamyslenie. Naše partaje akoby ani nevedeli, že sú zodpovední ľuďom, a ľudia si platia svoju programovú službu. Politici predstupujú pred kamery ako trestná výprava, unavujú. A niet toho, kto by ich umravnil, uzemnil, možno aj vtipom, nadľahčene, no kvalifikovane. Niet osobností? 
 
Š. Nižňanský: Opäť musím len súhlasiť. Je to o osobnostnej výbave moderátora. Moderátor nemôže byť a nikdy nebude niekto, koho určili, že bude moderátor. Dobrý moderátor rastie pri práci, pri čiernej redakčnej tvrdej práci pri nakrúcaní stoviek reportáži a príprave i moderovaní menších, menej významných relácií. Svojou autoritou a zástojom v redakcii a pri spracovaní významných tém si tú pozíciu vypýta, zaslúži, zastane. Pritom vie, že jeho úlohou je byť dobrým hostiteľom, partnerom diskutujúcich, že nemôže strhávať pozornosť na seba, musí vedieť, že nie jeho názory sú v relácii tie najdôležitejšie, že reprezentuje predovšetkým danú televíziu.  Skúsme si nahlas povedať desať mien ktoré toto spĺňajú ... (tuším je po chvíli nejaké ticho...) Mediálne prostredie je zaujímavé a stále je na ňom výrazný pohyb. Vernosť a lojalita sa nenosia, viac sú cenené „euráče“, takže kto môže, šikovného redaktora alebo moderátora preplatí...a je fuč. Od Čechov by sme sa mohli učiť ako sa vedú diskusie, ako sa presadzuje názor nie na úkor prevalcovania oponenta alebo spoolubesedujúceho. No a dobrý moderátor – silná novinárska osobnosť - nemôže a nebude len útrpne sedieť a len načúvať slová kohokoľvek. Minimálne musí reagovať a klásť otázky, hoci aj nepríjemné, no slušným spôsobom, ale také  aké  by respondentovi  položili občania, verejnosť. A aby sme nabudúce nemuseli pri vymenovaní osobností mlčať, spustíme vzdelávanie, výmenné stáže a tréningy.    
 
G. Rothmayerová: Televízia ale nie je len spravodajstvo a publicistika, teda politické šantenie.  Za Rybníčka sa vysielala karaoke Superstar, Slovenská televízia začala byť vraj sexi. Krivka sledovanosti vyletela hore. Ale načo? Načo taký program, ktorý zajtra môže začať vysielať komerčná televízia?
 
Š. Nižňanský: Dodnes platíme za tú „karaoke“ milióny na pokutách...Preto sa STV následne orientovala na Hit storočia a tohto roku na Eurovíziu. Jednoznačne sme dali šancu a podporili sme domácu pesničkovú súťaž, tvorivosť našich autorov a skladateľov.  Po prvej skúsenosti po 11-tich rokoch verím, že do najbližšieho ročníka sa prihlási aj viac zrelých a renomovaných autorov, veď každý mohol vidieť, čo je to za medzinárodnú súťaž, ako je potrebné vložiť sa do toho so všetkým čo k tomu patrí. Vypočuli sme si množstvo kritiky a spochybňovania od tých hypotekárnych pisálkov, ale nikto z nich sa nevenoval podstatným momentom aby čitateľom na Slovensku predstavil Eurosong ako taký. No a pokiaľ ide o účinkovanie našich, Nela Pocisková s Kamilom Mikulčíkom neurobili hanbu Slovensku. Skôr by som chcel upriamiť pozornosť na to, že národné kolá sú televíznym projektom aj poslaním, no účasť v medzinárodných semifinále a finále musí byť otázkou štátnej reprezentácie. Chcem o tomto hovoriť aj s ministrom zahraničných vecí, ministrom kultúry aj s riaditeľkou SACR. Veď napr. Azerbajdžan investoval do prezentácie a podpory Arasha v prepočte až 60 milión korún ! A tu sa pisálkovia ukájali na tom, či mala chudobná STV platiť účinkujúcim aj ich rodinným príslušníkom diety  alebo nie a či sme mali poslať do Moskvy 6 ľudí alebo nikoho... Súhlasím s G.B Shawom, že „rana spôsobená slovom zasiahne vždy hlbšie, ako rana spôsobená mečom.“ Slovensko nemá možnosť predstaviť svoju kultúru aj jazyk na tak širokom fóre, ako to bolo pred pár dňami v Moskve. Veď len finále Eurosongu videlo 122 miliónov divákov. Preto to musí byť na budúci rok otázkou štátnej reprezentácie a mimoriadnej podpory štátnych orgánov. STV dokázala za málo peňazí nakrútiť a odvysielať už niekoľko reportáží v CNN , ktoré videli stovky milión divákov v celom svete, vyslať na Eurosong spevákov s pôvodnou pesničkou, ktorú videli aj počuli ďalšie stovky miliónov divákov v Európe. Namiesto náznaku uznania sa nám dostalo opäť len účelovej kritiky a nezmyselných útokov. Nikde som nečítal, že vďaka môjmu osobnému kontaktu s riaditeľkou Rádio ROSSIA Ludmilou Osipovou sa naša slovenská pesnička vysielala opakovane v rádiu, ktoré disponuje 142 miliónmi poslucháčov. Dokonca ju kvôli sympatiám k mladým Slovákom  zahrali aj na druhý deň po finále, lebo poslucháčom sa zdalo, že porota Slovákom ublížila, keď ich neposunula do finále. V jednom Ruskom pánskom magazíne skončila Nela dokonca na treťom mieste v popularite alebo v kráse, takže „naši“ nezapadli do zabudnutia.  Do autorskej pesničkovej súťaže Eurovízie sa prihlásime opäť. A na záver jedna perlička -o tom, ako je zvláštne deformovaný náš televízny trh svedčí aj to, že formát BBC Let´s Dance vysiela komerčná televízia a v Čechách verejnoprávna ČT.
 
G. Rothmayerová: Naše myslenie je utláčané názorom, že len to, čo chcú masy, je úspešné (lebo to prinesie zisky v podobe reklamy). Ale aký vkus budú mať tie masy, keď ich   bude znásilňovať lacný nevkus? Hlavne, že pozeraný! Poznám tie „argumenty“, že kultúra je drahá. Nie, nedopláca sa na kultúru, dopláca sa na nekultúrnosť, ako hovorieval Miroslav Válek. My ešte za ten masový nevkus riadne zaplatíme!
 
Š. Nižňanský: Myslím, že už zaň platíme, hoci to nik nechce priznať. Mediálna scéna je nastavená tak ako je ...nemožno vyčitovať občanovi, že si kupuje bulvár. Je to jeho slobodná voľba. No a ak chce Slovenská televízia  ukázať aj niečo iné, hneď ju niekto kritizuje, spochybňuje,  znižuje jej význam, renomé,  sú tu evidentné snahy dostať ju do krachu... Snažíme sa preferovať iné hodnoty a skutočné osobnosti, závažné celospoločenské témy,  tak v diskusných reláciách, ako v dokumentárnej tvorbe či v aktuálnej publicistike. Chce to čas, podmienky pre tvorivosť a ako hovorí jedna z postáv v Jarošovej „Tisícročnej včele“ : „peniaze, peneži, peníze...“  
 
G. Rothmayerová: Čakala som, že tvojím príchodom sa presadí v STV tento názor – ale nezdá sa mi. Program je taký – no, povedzme, trochu chaotický. Prečo nerobíte televíziu – poviem trochu možno nadnesene - pre duchovnú elitu? Prečo podliehate tomu strašnému komerčnému nevkusu a chcete sa mu podobať?
 
Š. Nižňanský: Televízia ponúka programovú službu všetkým skupinám občanom, nie len elitám. Poplatky predsa platia všetci a my vnímame občanov ako skutočných „majiteľov.“ Ono je aj rozdiel ako vidia, hodnotia STV ľudia na vidieku a tu v Bratislave. Úlohou verejnoprávneho média je aj kultivácia televízneho prostredia, nastavovanie profesionálnych štandardov, výchova profesionálov, hľadanie nových možností v programovej službe. Nám sa, zatiaľ, podarilo nastaviť jeden síce jednoduchý, ale veľmi dôležitý štandard – začíname náš večerný program presne o 20:15 tak ako je to uvedené v programovom časopise. Postupne sa k tomuto štandardu pridávajú aj komerčné televízie. Verím, že to divák ocení a ja som dvojnásobne rád, lebo ako „starý televizák“som si nedokázal vysvetliť prečo televízie nemôžu začať vysielanie v hlavnom čase presne. Prečo hazardujú s dôverou divákov. Tento „detail“ som zahrnul do môjho projektu a teší ma, že funguje. Programový chaos –  to sa konštatuje ľahko, ale je to téma na širokú odbornú diskusiu, súvisiacu s nakúpenými akvizíciami v predchádzajúcom období, s uzavretými platnými zmluvami na konkrétne  programy. Na tie máme práva, tie sú už zaplatené a nestoja teraz, okamžite, žiadne finančné prostriedky, možno na dabing a titulky. Každý nový, zaujímavý a renesančný program – po Tvojom, pre duchovnú elitu - si vyžaduje kontakt s tvorivým autorským zázemím (vnútri STV silne zdecimovaným, v externom prostredí drahým), čas na predvýrobnú fázu, ktorá sa už ale musí financovať, priestor na tvorbu a realizáciu a takisto dosť dlhý čas na postprodukciu a plánovací priestor pre vhodné zaradenie do vysielania. Televízny výrobný cyklus aj cyklus koprodukčných projektov je dlhodobý, minimálne ročný až 5 ročný. Plánovanie musí byť v predstihu a zoberme si terajšiu situáciu STV – ako môžem rozhodovať o tom, ktoré programy začneme vyrábať, alebo ktoré si objednáme či koprodukčne začneme pripravovať, keď na konci mája nemáme kompenzácie, ktoré sme mali dostať už na začiatku roka? Situáciu by som prirovnal k tomu gazdom vyhodenému psovi čo sa krúti v prachu dookola za svojim chvostom a všetci okolostojaci do neho kopú za to, že  nemá čistú, lesklú srsť a nešteká...     Pritom v prípade STV je gazda známy, aj miesto na búdu je predsa známe, alebo nie?
 
G. Rothmayerová: Pritom je aj v tom televíznom tovare všeličo: napríklad výborná publicistika z Reportérov je zastrčená kamsi mimo hlavného vysielacieho času, televízny dokument a slovenský dokumentárny film, ktorý je v poslednom čase taký medzinárodne úspešný artikel, akoby ani nejestvoval, tvorba pre deti sa scvrkla do chudinky rozprávky na dobrú noc, ktorá putovala z jedného vysielacieho času do druhého. Nepamätám sa, kedy som počula z televízie koncert, kedy poéziu, kedy portrét spisovateľa, kedy návštevu galérie. O nejakom divadelnom predstavení z Košíc, Nitry, Martina alebo Zvolena ani nehovorím. Samozrejme, že by prehrali všetky preteky v sledovanosti – ale veď Slovenská televízia nepredáva svoj reklamný čas!   
 
Š. Nižňanský: Žiaľ, alebo chvalabohu reklamný čas predávame a príjem z reklamy je ešte stále významnou súčasťou príjmovej zložky rozpočtu. Aj keď nám novelou zákona vlani odobrali pol percenta z reklamného priestoru... To znamená mínus 150 až 200 miliónov korún! Nemôžeme ale ani nechceme tomu podriaďovať všetko. Ale dokumenty, dokumentárne série, koncerty vážnej hudby, folklór a aj divadelné predstavenia, náročnejšie filmy majú svoj pravidelný priestor na Dvojke.  A detská tvorba určite nie je iba Večerníček. V sobotu aj v nedeľu doobeda vysielame pôvodné programy pre deti, hoci našou ambíciou je vysielať pre deti  a mladých divákov omnoho viac. Formulácia Tvojej otázky je dôkazom, že STV je často posudzovaná podľa dlhodobo zaužívaných schém. Dnes sa akosi nenosí povedať na adresu STV pozitívne hodnotenie, v móde je skôr výčitka, pokarhanie, alebo kopanec. Nesťažujem sa, je to fakt, ktorý si uvedomujem každý deň a zároveň je to aj veľká výzva – zmeniť vnímanie STV v našej spoločnosti, očistiť image značky a dôveru vo verejnoprávnu televíziu. Použil by som spomienku na S.H. Vajanského : „Ani perly nebývajú veľké, neporážajú veľkosťou, ale vnútornou hodnotou.“
 
G. Rothmayerová: Keď človek sleduje politickú scénu, nadobúda pocit, že je tu občianska vojna. A povie si znechutene – preboha, o čo také strašné tým ľuďom ide? Veď zajtra si možno spoločne sadnú do vládnych kresiel. Niekedy si myslím, že by bolo lepšie, keby sa politici pred kamerami bez slov pretláčali rukou – veď už dopredu vieme, čo kto povie. Nuda, lebo emócie zmietajú len tými na scéne, a ešte tými, čo o nich píšu. Načo sú tie akože politické debaty, keď sú to dookola tie isté bezduché prekáračky?
 
Š. Nižňanský: Patrí to k politickému folklóru a odráža to aj našu kultúrnu vyspelosť, úroveň elít. Všetko to je odrazom reality dnešných dní a nevyváženosti mediálneho prostredia. Ak by bolo demokraticky a pluralitne štruktúrované s rôzne orientovanou tlačou : pravicovými,  liberálnymi aj ľavicovými denníkmi, k tomu s fungujúcimi verejnoprávnymi médiami, potom by aj bulvár mal adekvátne marginálne postavenie. Nikto by ho nemohol zamieňať za mienkotvorné médium. Absurdné dnes u nás je to, keď sa mienkotvorné denníky zmenia z večera do rána na bulvár...pritom majú ambíciu tváriť sa mienkotvorne – v reáli ale verejnú mienku formujú, lebo čitateľ nemá na výber niečo kvalitnejšie, iné médium, ktoré by dokázalo priniesť na tú istú tému úplne iný, seriózny, vecný alebo aj analytický pohľad. Ak to chcete, vytvoria z Vás „mediálneho nepriateľa“.    
 
G. Rothmayerová: Pritom svet, nie náš provinčný, ale skutočný, do ktorého patríme či chceme či nie, a nevyhneme sa mu,  je vo zvláštnej situácii: práce bude ubúdať, podľa prognostikov úplne zmizne stredná vrstva. Podľa Z. Brezinského bude treba ľudí „uzabávať“ (tittitayment), a tým ich udržať v stave, aby sa nebúrili. Prečo sa STV nevenuje pohľadom do budúcnosti, prečo nepestuje diskusiu s názormi, ktoré dnes vyzerajú ako menšinové? Nemáme osobnosti, ktoré by takéto programy pripravovali? Prečo sú všetky debaty o budúcnosti scvrknuté na tzv. politologické názory skrytých propagandistov, prečo sa nikto nepozrie na svetové univerzity, kde sa budúcou podobou zaoberajú tie najlepšie mozgy planéty?
 
Š. Nižňanský: Máme vážne problémy zabezpečiť relevantných hostí aj do terajších diskusných relácií, ak vylúčime politikov, ktorí by chceli byť všade, nemáme príliš na výber. Je to ale beh na dlhé trate a chce to zostaviť profesionálne tímy tvorcov, ktorí dokážu vyhľadať, osloviť aj priviesť do STV autority  s názormi a  ktoré výsledkami práce a celým svojim životom môžu byť zdrojom poučenia, príkladom. Moderátora sa zvyčajne pýtajú, kto bude spolubesedníkom, No a potom už opäť začne škatuľkovanie – s tým pôjdem, s tým nechcem diskutovať, zavolajte niekoho iného. Nuž, prekliatie Svätoplukových prútov cítiť v každodennom živote Slovače.
 
G. Rothmayerová: Mám ešte množstvo otázok, ale možno nabudúce.
 
Otázky generálnemu riaditeľovi Slovenskej televízie kládla Gabriela  Rothmayerová

« späť