Slovenská televízia

Magdaléna Cerovská emigrovala z komunistického Československa, aby mohla zrealizovať svoj sen - stať sa misionárkou. Netušila, že zakotví práve v Albánsku zdevastovanom diktatúrou, a vďaka svojej osobnej skúsenosti s totalitou bude schopná lepšie pochopiť ľudí, za ktorými ju posielajú...
Do Albánska prišla v roku 1991, keď z neho utekali státisíce ľudí. Odvtedy je k dispozícii tým, čo v tejto "čiernej diere Európy" zostali a prežíva s nimi každodenné nádeje a sklamania, veľké ekonomické krízy aj malé pokroky. Časť z 800.000 betónových bunkrov, svedkov diktatúry, už symbolicky pochovali a vystavali nad nimi farebné bytovky. Albánsko sa rozbehlo po ceste demokracie a s nádejou hľadí do budúcnosti.
Cesta zo zabudnutia je ťažká, ale sestra Magdaléna verí, že je možná. Jej kolega učiteľ Tonin jasne a jednoducho vystihol prínos s. Magdalény: „Tak ako my Albánci máme jednu sestru Matku Terezu, tak možno raz aj vy budete hrdí na to, že máte sestru Magdalénu.“

Rašaj po cigánsky znamená „čarodejník, šaman, kňaz“. Rašaj komunikuje s nadprirodzeným svetom a preto sa u cigánov teší zvláštnej úcte. Na týždennej púti v Oberlősterne poskytuje cigánom náboženský servis rašaj Jozef Lančarič. Stanová kaplnka s množstvom sôch, cigánska hudba, oheň, procesia k mariánskej jaskynke, požehnanie mercedesov a šesťdesiatky karavánov... to všetko k púti rodiny Hoffmann – Adler patrí.

Jozef Hurton vďačí komunistom za svoje šťastie. Keby nebol v lágri, nikdy by sa vraj nestal kňazom, ale lekárom. Po úteku z ČSSR vyštudoval teológiu v Ríme a stal sa farárom v alpskej dedinke Sulden. Bol svedkom viacerých nešťastí na horách a tak sa rozhodol vstúpiť do horskej služby, založiť školu pre lavínových psov a nakrúcať inštruktážne filmy o horách. Veď jeden život má väčšiu cenu, ako všetky tie jeho milované hory dohromady.

Keď bol chlapec, chcel byť ako Vinnetou. Chcel pomáhať slabším ako on, chcel mať takého koňa a pušku ako on a chcel žiť tak pravdivo ako on. Od roku 1990 je Marián Kuffa na čele Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach a pomáha chorým, postihnutým, bezdomovcom, sirotám, slobodným matkám, bývalým väzňom… Získal si ich dôveru a stal sa pre nich otcom, bratom a priateľom.

30 rokov bratovražedných bojov je minulosťou a v Angole vládne už tretí rok mier. V chudobných štvrtiach päťmiliónovej Luandy však každodenný boj o prežitie pokračuje. Na bolesť, nenávisť a beznádej našiel otec Milan Zedníček svoj vlastný liek: radosť. Nákazlivú a úprimnú radosť zo života. Niektorí ľudia dokonca ani nevedia, že ich farár sa volá Milan. Volajú ho „Padre Alegría“. Otec Radosť.