Slovenská televízia

Štvordielny nemecký dokumentárny seriál mapujúci obdobie Berlínskeho múru.
Dokument vznikol pri príležitosti 15teho výročia pádu Berlínskeho múru a odkrýva vyše 40ročnú históriu Nemeckej demokratickej republiky očami ľudí, ktorí poznali východné Nemecko z rôznych pohľadov. Mladý tím autorov, režisérov a vedcov ponúka pohľad na nemeckú históriu prostredníctvom doteraz neodvysielaných materiálov, odkrýva pozadie dobre známych propagandistických filmov a použitím amatérskych filmov a fotodokumentácie odkrýva osudy obyčajných ľudí.

Na začiatku stála utópia. Viera v nového človeka, v novú, spravodlivejšiu spoločnosť. Uvedenie mládeže. Chlapci si obliekajú svoj prvý oblek, a dievčatá robia prvé neobratné kroky v topánkach na podpätkoch. Uvedenie mládeže nebol vynález NDR. Táto slávnosť existovala už dávno predtým. No NDR ju spojila s prísahou mládeže, ktorá vstupuje do veku dospelosti, verne slúžiť štátu. Prisahajú vernosť NDR, socializmu. Strana SED posiela svojich prominentov. Do Halle prichádza Erich Honeker, druhý najsilnejší muž po predsedovi Štátnej rady Ulbrichtovi. Vtedy, začiatkom päťdesiatych rokov, je uvedenie mládeže štátom novinka. NDR v ústave síce zdôrazňuje slobodu vierovyznania a svetonázoru, zároveň však vodcovia hovoria: ?Naším cieľom je vychovávať mladých socialistov, mladých občanov NDR, ktorí budú aktívne pracovať v prospech socializmu?. Starostlivosť o najmenších štátu leží na srdci. Boj o dušičky sa začína už v útlom veku. Matky a otcovia pracujú vo výrobe, deti výchovu dostávajú v jasliach
a škôlkach. Kresťanské hodnoty, cirkevné tradície ? to platilo včera. Socializmus sľubuje šťastie, spravodlivosť, mier. Toto je budúcnosť. Cirkev sa považuje za prežitok zašlej doby. Z kazateľníc sa síce káže ďalej, štát to toleruje. No kto sa v náboženskej obci angažuje, v práci veľkú budúcnosť nemá, dostáva sa na okraj, skupina ho akosi neprijíma. Štát potrebuje komunistov a nie kresťanov...

Erich Honecker sa stal prvým mužom v štáte a jeho nápady ľudia dobre prijímali. V roku 1971, na ôsmom zjazde SED, položil základy „jednotnej hospodárskej a sociálnej politiky“, ako sa tomu vtedy hovorilo. Ulbrichtovo motto „tak, ako dnes pracujeme, budeme zajtra žiť“ už doslúžilo. Ľud si má ovocie svojej práce užívať dnes. Cieľom je blahobytný socializmus. Zdá sa, že sedemdesiate roky budú sľúbenou zlatou dobou. Honeker rozdáva cukríky. Dôchodky a platy sa zvyšujú, pracovná doba sa skracuje, dovolenky predlžujú. Honeckerovo dobrodenie ľudu v sedemdesiatych rokoch prináša výsledky. Ľudia majú vo vreckách viac peňazí, lenže výroba tovarov zaostáva. Prebytok peňazí sa má znížiť skrytým zvýšením cien. Oficiálne sú ceny stabilné. Po ôsmom zjazde strany začína Honecker realizovať svoj program výstavby bytov. Majú sa postaviť tri milióny nových bytov. Nájmy sú nízke a regulované štátom. Keď v roku 1978 dostavajú miliónty byt, nechá sa Honecker oslavovať ako dobrodinec. Na začiatku bol plán. V
šetci sa mali mať lepšie. Lenže mnoho ľudí sa malo horšie. A koncom sedemdesiatych rokov sa peniaze na budúcnosť hospodárstva už dávno minuli. Hrozil bankrot. Vtedy v NDR...

Ministerstvo štátnej bezpečnosti ľudovo nazývali “stasi“. Bola štítom a mečom strany. Jej centrála v Berlíne bola baštou vzdoru proti Západu. Tu mal Erich Mielke sídlo. Mielkeho devíza je jednoduchá. Musíme vedieť o všetkom. Stará sa o to viac ako deväťdesiat tisíc zamestnancov a každý z nich je členom SED. Aj napriek intenzívnej zahraničnej špionáži najdôležitejším akčným územím „stasi“ ostáva NDR. Informácie poskytuje sto sedemdesiattri tisíc špicľov, donášačov a neoficiálnych aj oficiálnych spolupracovníkov. V tom pramení jej úspech. Každému, o koho sa zaujímajú, založia spis. Doňho sa uvedie všetko, čo sa o dotyčnom nazbieralo. Oproti farbám Západu tvár socializmu šedla. Uprostred osemdesiatych rokov mu nové problémy priniesol práve veľký brat z Východu. Sovietsky generálny tajomník otvorene hovoril o problémoch socializmu a presadzoval väčšiu vnútrostranícku demokraciu. Na 11. zjazde SED si súdruh Gorbačov vyslúžil veľký potlesk. Mnohí v ňom videli nositeľa nádeje a navrhovali ref
ormy aj v NDR. Zvláštne – Východný Berlín prvý raz nenasleduje Moskvu. Takmer všetko zostáva po starom. No v roku 1989 sa národ rozhodol, že to už dlhšie tolerovať nebude. Hneď po voľbách vyšli opozičné skupiny z kostolov do ulíc. SED dali na pranier ako falšovateľa volieb. Šťastný začiatok a nešťastný koniec. Na začiatku bola strana. Teraz je na konci. Národ ju už nenasleduje. Funkcionárov vyhodí z kresiel moci. Deviateho novembra 1989 padol múr, vtedy v NDR...

Dokument vznikol pri príležitosti 15teho výročia pádu Berlínskeho múru a odkrýva vyše 40ročnú históriu Nemeckej demokratickej republiky očami ľudí, ktorí poznali východné Nemecko z rôznych pohľadov. Mladý tím autorov, režisérov a vedcov ponúka pohľad na nemeckú históriu prostredníctvom doteraz neodvysielaných materiálov, odkrýva pozadie dobre známych propagandistických filmov a použitím amatérskych filmov a fotodokumentácie odkrýva osudy obyčajných ľudí. Východný Berlín po otvorení hraníc v roku 1989. Dovtedy fungujúci mocenský aparát NDR je v troskách. Na ústrednom výbore strany SED sa za zavretými dverami rúca socialistický obraz sveta. V Lipsku sa každý pondelok konajú demonštrácie. Ale transparenty sa zmenili. – „My sme národ“ – to bolo včera. „Sme jeden národ“ je dnes. Koniec socialistickým experimentom, koniec s SED. – NDR chce ísť na západ. – Vo februári prichádza predseda vlády Hans Modrow. V Bonne sa červený koberec nevyťahuje len tak pre nič za nič. Modrow a jeho ministri sem
však vôbec nezapadajú. A spolkový kancelár Helmut Kohl už nehovorí o konfederácii dvoch štátov. Chce spojenie oboch krajín. Tak rýchlo, ako je to možne. Modrow nepochodil so svojou prosbou o veľkú finančnú injekciu pre chorú NDR...

Každý chcel byť prvý pri delení veľkého koláča NDR, keď sa otvorí veľký trh na východe a začnú hospodárske reformy. Ale krajina je v koncoch. Mestá upadajú. Bolo to také zlé, že mnohí si na podobný úpadok nepamätali. NDR čelila neistej budúcnosti v hospodárskej oblasti, ale taktiež bola nestabilná aj po politickej stránke. Všetci hekticky hľadali nejaké riešenia. Začať sa muselo pri peniazoch. Otvorenie hraníc spravilo z východných mariek bezcenné papiere. Hovorovo sa nazývali čipsy, indiánske peniaze, žetóny. A za to si nič nekúpite. Lákadlá na západnom trhu zostávali pre väčšinu ľudí aj naďalej nedosažiteľné. V NDR neexistovala zdravá stredná vrstva. Maloobchod bol úplne ochromený. Žiadna ponuka, žiadni zákazníci, žiadne tržby. Smrteľná špirála pre obchod. Pre celé hospodárstvo. Nemecká Aussenhandelsbank – Banka pre zahraničný obchod vo východnom Berlíne priťahovala podvodníkov ako magnet. V nenápadnej hale plnej okienok sa vymieňali milióny. Tu sa odohrával celý export NDR. Po páde
východného bloku tu už nikto o ničom nemal prehľad. To bola živná pôda pre podvody všetkého druhu. Existujú odhady, že takýmto spôsobom mohlo uniknúť 20 až 25 miliárd v západných markách...

Východ sa ma stať západom. Ale ako? Chýba moderná správa a rozhľadení ľudia. Je čas na pomoc pri výstavbe krajiny. Niektorí sú naozajstní patrioti a pomáhajú ako môžu. Ale mnohí iní myslia len na svoju kariéru, ktorá sa ponúka pri budovaní východu. A samozrejme ich lákajú špeciálne príplatky za prácu v zhoršených podmienkach. Západní Nemci – takzvaní Besíes ukazujú tým východným, takzvaným Osís ako sa spravuje krajina. Mnohí z nich prichádzajú sem, aby na tejto prestavbe dobre zarobili. Na východe je naozaj veľa príležitostí... NDR zmizla. Táto krajina včerajška – už žije len v spomienkach svojich obyvateľov. Ožíva už len v ich rozprávaniach o tom, aké to tam kedysi bolo, - vtedy v NDR...