Slovenská televízia

Tím Ushuaia Natur zavítal do oblasti panvy Makgadikgadi v srdci Botswany, v južnej Afrike. Migrácia zebier v tejto časti sveta patrí medzi tri najväčšie migrácie v Afrike popri migrácii antilop v Sudáne a pakoňov v Keni. Aj keď je migrácia zebier v Botswane výnimočná, je menej záhadná a nie taká fascinujúca ako obrovský kompaktný húf miliónov sardiniek, ktoré každý rok spoločne migrujú pozdĺž brehov Južnej Afriky. Sú akousi obrovskou pohyblivou zásobárňou potravy, do ktorej sa vybrali na prieskum potápači tímu, aby videli, čo sa tam deje, pretože táto potravinová zlatá baňa láka, zvyšuje apetít všetkých predátorov, vtákov, delfínov, veľrýb a samozrejme žralokov. Vo vodách Južnej Afriky žijú najobávanejšie druhy, žraloky biele a žraloky tigrované. Všetky tieto živočíchy sa vrhajú na túto bohatú potravinovú korisť. Členovia epedície túžia vidieť, čo sa tam bude odohrávať, ale zároveň majú aj isté obavy, pretože všetkým je jasné, že to bude nevídané, no zároveň hrôzostrašné predstavenie.

Bielym žralokom donedávna hrozilo vyhynutie. Prispela k tomu aj ich povesť zabijakov, ktorá sa síce nepotvrdila, no pri každom útoku na človeka bola voda nepokojná, keď si surfistu, či lovca pomýlili s uškatcom. Dnes v Južnej Afrike existuje zákon, ktorý ich chráni. Juhoafrická vláda prijala opatrenia v prospech bieleho žraloka, no zároveň dala naťahať siete pozdĺž najnavštevovanejších pláží kvôli ochrane kúpajúcich sa a surfistov. V snahe ukázať žraloka bieleho v inom svetle tiež po prvýkrát vydala vláda oficiálne povolenie pre potápanie bez ochrannej klietky. Bezpečnostný tím Ushuaia Natur sa túto príležitosť rozhodol využiť. Potápanie však bolo povolené pod podmienkou, že potápači budú pod vodou vždy dvaja a že budú mať aspoň jednu kovovú tyč - paralyzátor, aby rozohnali prípadných zvedavcov. Žralok biely má totiž jednu výhodu. Pláva mimoriadne ticho. Celé telo žraloka je pokryté plakoidnými šupinami, ktoré sú z čisto biologického a anatomického hľadiska ako zuby. Obsahujú sklovinu a zubovinu. Je to dokonalý laminárny tok vody - nespôsobuje žiaden hluk. Dokonca aj malá ryba pri zrýchlení pohybu spôsobuje nepatrný hluk pod vodou. Žralok pri zrýchlení, aj keď váži viac ako tonu, pláva úplne ticho. Pri útoku je to dokonalá vlastnosť. Nicolas Hulot a jeho kolegovia musia byť teda v neustálom strehu.

Indočínsky polostrov, už samotný názov celkom určite evokuje dobrodružstvo, exotiku a romantiku. V roku 1860, francúzsky prírodovedec Henri Mouhot objavil v tejto oblasti tajomstvá džungle, ktorú Západ ešte nepoznal. V tejto divej prírode kraľujú hady, tigre, slony, leopardy, krokodíly a pijavice. Henri Mouhot podľahol horúčkam a umrel v Laose vo veku 35 rokov. Nikdy by mu ani na um nezišlo, aký intelektuálny rozruch vyvolal v Európe jeho denník z expedície. Nicolas Hulot so svojím tímom sa vydal po stopách tohto vedca. Okrem prírodných pokladov tejto časti sveta objavia aj zabudnuté mesto Angkor. Presne ako Henri Mouhot aj Nicola Hulot začína svoje cestovanie krajinou miliónov slonov na juhu Laosu, na rieke Nam Hin Bun v srdci tropického lesa.

Po plavbe po Mekongu Nicola letí ponad Tonlé Sap. Toto kambodžské jazero je 100 dní súčasťou veľtoku. Ostatné dni v roku vplyvom monzúnových dažďov hladina Mekongu stúpa, rieka Tonlé Sap, ktorá ho spája s jazerom, obráti svoj prúd a napĺňa jazero. Je to jedinečný jav na svete. Tonlé Sap zväčší svoju plochu skoro štvornásobne. Voda z jazera, podobne ako voda z Mekongu, zaplaví rovinu, lesy, dokonca aj dediny. Tento výnimočný jav je zárukou bohatstva tejto oblasti. Nánosy na ryžových poliach sú úrodné. Tento cyklus zaplavovania a vysušovania územia umožňuje rybám klásť ikry v porastoch mangrovníkov, niekedy aj na zaplavené stromy. UNESCO zaradilo jazero do zoznamu rezervácií biosféry. Naďalej je to miesto, kde sa žije, pracuje a zároveň chráni prírodné dedičstvo jazera. Kméri, Chamovia a Vietnamci, ktorí tu žijú, sú upozorňovaní, aby nezneužívali zdroje, najmä lesy na drevo.

Pred tromi miliónmi rokov sa stala dôležitá geologická udalosť. Išlo o gigantickú kolíziu medzi Kokosovou a Karibskou tektonickou platňou, ktorá spôsobila zdvihnutie dna oceánu. Vytvorila sa tak Panamská úžina. Odvtedy tento koridor spája severný a južný americký kontinent a zároveň oddeľuje dva najväčšie oceány sveta, Atlantický a Tichý. Spojenie týchto dvoch kontinentov umožnilo faune a flóre zmiešať sa, vzájomne sa ovplyvniť a v Strednej Amerike dalo podnet na vznik najbohatšej biodiverzity našej planéty. Rozdelením dvoch oceánov sa niektoré morské druhy začali vyvíjať odlišne, hlavne na ostrove Cocos (Koko) v Tichom oceáne, ktorý sa stal predlohou slávneho románu Roberta L. Stevensona "Ostrov pokladov". Nicolas Hulot sa tam bude potápať medzi žralokmi kladivohlavými a žralokmi bielohrotými, ktoré v noci lovia v skupinách.

Nicolas sa po výlete na posvätné miesta Mayorv stretol s posádkou Ushuaia Natur : s dvomi potápačmi, Cyrilom Tricotom a Yannom Hubertom. Plavia sa k legendárnemu ostrovu Cocos, na ktorom sú údajne ukryté poklady. Tam sa budú ponárať medzi húf kladivohlavých a bielohrotých žralokov, ktorí lovia v noci v obrovských skupinách. Severne, na pláži Ostional, každoročne od septembra do novembra prebieha mimoriadna udalosť - Aribada. Kostaričania tak nazývajú príchod kariet zelených. Húfy kariet prichádzajú na pláž, sledované gurmánskym okom predátorov. Tí sem prišli, aby si pochutnali na blížiacej sa hostine. Potomkovia veľkých plazov, morské korytnačky preplávajú tisíce kilometrov, kým prídu zniesť svoje vajcia na miesto, kde sa vyliahli. Hojná znáška je stratégiou pre tento druh, ak si chce zabezpečiť prežitie aspoň malého množstva potomkov. Karety zelené nemajú žiadne materinské správanie. Hneď ako zahrabú hniezdo v piesku, opúšťajú ho. V tej chvíli nastáva honba za korisťou.

Nicolas Huloz chce na svojej výprave zistiť, čím žije oceán. Ich cieľom je dešifrovať jazyk prírody, jeho kódy komunikácie, pochopiť prečo existuje toľko farieb, toľko vôní, toľko krásy vytvárajúce nádherný svet, ktorého význam nám uniká. Expedícia mieri na východný cíp Indonézie, na papuánske územie. Táto nepreskúmaná oblasť skrýva najväčšiu koralovú biodiverzitu planéty. Je križovatkou morských druhov Tichého a Indického oceánu. Toto nekonečné množstvo ostrovov je divokým rajom. Takéto pomenovanie si právom zaslúži. Prístup k nim je veľmi náročný, niet tu ani kúska zeme na pristátie a preto členovia expedície vylepšili svoje rogalo. Len veľmi málo ľuďom sa podarilo dostať sa do tohoto labyrintu vápencových ostrovov, ktorý sa tiahne uprostred oceánu v dĺžke viac než 200 kilometrov. Práve sa začína jeho vedecké popisovanie.

V rezervácii Nantu, vo vlhkom tropickom lese sú priestranstvá plné soli a blata. Tropické búrky prilákajú občas do týchto salín zviera, o ktorom si ľudia mysleli, že vyhynulo, akéhosi kríženca jeleňa a prasaťa. Nazýva sa babirusa. Vo voľnej prírode sa dá babirusa vidieť len ťažko, keďže má veľmi dobre rozvinutý sluch a čuch. Toto legendárne zviera pravidelne podstupuje cestu až do tejto časti indonézskej džungle, aby dostalo do tela minerálne soli a ochránilo sa pred toxínmi niektorých druhov ovocia.Nicolas prichádza v najväčšej tichosti do úkrytu, ktorý postavila britská zoologička Lynn Clytonová. Je to jediná vedecká pracovníčka, ktorá pravidelne skúma babirusu v jeho prirodzenom prostredí. Malý kúsok džungle, ktorý jej jej výskumnou oblasťou, je dnes jediným miestom na zemi, kde človek môže vidieť toto zviera - relikviu.