Slovenská televízia

Napriek globálnym kontaktom sa takmer zabudlo na to, ako sú kultúry Západu a Východu prepojené, a aké spoločné korene spájajú kresťanstvo a islam. Vo svete našich predstáv splývajú obrazy z rozprávok Tisíc a jednej noci s policajnými fotografiami hľadaných mužov s dlhými bradami. Oba sú skresľujúce. No krása osmanského umenia a architektúry nás učí inak vnímať i súčasné Turecko a islam. Ak by sa Turci nedostali až k Viedni, nemali by sme kaviarenskú kultúru, a bez umeleckých pokladov islamu, jeho farebnosti a arabesiek, si ťažko predstaviť secesiu. Orient a Okcident sa vzájomne umelecky inšpirovali.
Byzancion, Konštantínopol, Stambul, Istanbul – názvy tohto svetového mesta pri mori sa menili, čo však ostalo, je tunajší ruch a etnická rôznorodosť ľudí, ktorí obchodovali medzi Zlatým rohom, Bosporom a Marmarským morom. Hagia Sofia bola pôvodne kresťanským kostolom, postaveným na rozhraní antiky a stredoveku, na okraji Európy i Ázie. Chrám Božej múdrosti neustále ohrozovali zemetrasenia, viac však najveľkolepejším svätostánkom raného kresťanstva otriasli neustále náboženské boje. Išlo o moc – pápež stál proti patriarchovi, Rím proti Konštantínopolu. Dávno predtým, ako mesto v roku 1453 obsadil Mehmed Dobyvateľ, rozpútali križiaci medzi svojimi súvercami v Konštantínopole krviprelievanie, mesto sa vyľudnilo a jeho kostoly spustli. Bojovali kresťania proti kresťanom. V prípade Osmanov to bolo iné. Ich sultán chrám Hagia Sofia ochránil pred vyplienením a prebudoval ho na hlavnú mešitu svojej ríše. Jej centrálna stavba s mihrábom, minbarom a minaretom sa stala architektonickým modelom pre nespočetné množstvo mešít na celom svete.

Arabskí boží bojovníci prenikli v roku 647, len 25 rokov po smrti proroka, cez púšť na juhu až do Ifrikije, ako sa Tunisko vtedy volalo. Tu, v tuniskej stepi vybojovali prvé víťazstvo nad Byzantíncami, ktorí v tých časoch ovládali Tunisko. No prešlo ešte veľa času, kým cudzích byzantských panovníkov definitívne porazili, a kým sa im podarilo obrátiť domorodých Berberov na islam. Islamský cintorín za mestskými hradbami Kairuanu má už 1200 rokov. Kairuan je magickým miestom v strede Tuniska. Maliar Paul Klee o štvrtom svätom meste islamu napísal: „Je to extrakt z Tisíc a jednej noci s 99-percentným podielom skutočnosti.“ Kairuan v roku 670 založil arabský vojvodca Ukba Ibn Nafi ako prvé stále táborisko arabských božích bojovníkov v Tunisku. Tamojšia Veľká mešita, najstaršia v západnom islamskom svete, sa stala vzorom pre mnohé ďalšie stavby v severnej Afrike a v Španielsku, ktorého islamizácia sa začala práve z Kairuanu. Minaret bol zároveň vojenskou strážnou vežou. Mešita ako obranný komplex, politické centrum a miesto náboženských stretnutí bola vybudovaná tak, aby pretrvala večnosť. Pritom mešitu len v ôsmom storočí trikrát zrúcali a zasa obnovili. Ale základy ostali. Kairuan sa stal strategickým a duchovným strediskom severnej Afriky, svätým miestom. Hovorievalo sa: „Sedem pútí do Kairuanu nahradí jednu púť do Mekky.“ Kultúrny význam Veľkej mešity sa zdôrazňoval v mnohých legendách.

Tam, kde od nepamäti na seba naráža africký a európsky kontinent, lákal Moslimov cieľ, ktorý vyvolával horúce vášne – Sicília. Arabi nezmazateľne zatavili svoju kultúru do duše tohto ostrova. Kto sa dnes blíži k Palermu od mora, vidí len málo zo zašlého lesku prístavného mesta z čias, keď sa v ňom týčilo tristo mešít a ponad záliv sa nieslo volanie muezínov. „Balarm“ ovládli moslimovia v roku 831 a zvolili si ho za hlavné mesto, z ktorého sa vyvinula jedna z najskvostnejších metropol islamu. Z pestrosti života Palermo za posledných tisíc rokov nič nestratilo. Návštevník nadobudne v rušných uličkách pocit, akoby sa vrátil do čias, keď sa tu stretávali ľudia zo všetkých končín sveta, pútnici a kupci. Pokiaľ ide o počet obyvateľov a rozmanitosť etník, v istých obdobiach sa Palermu nevyrovnalo žiadne mesto v Európe. V uliciach a v domoch znela pestrá zmes jazykov; tu sa stretával Západ s Východom. Zo všetkých národov, po ktorých Sicílčania zdedili svoje osobitosti, boli ich mentalite najbližšie práve Arabi. Na Sicílii dodnes vládne orientálna atmosféra. Niet divu, geograficky leží sčasti ešte južnejšie ako Tunisko.

„V mene Alaha, hľa, dali sme ti víťazstvo.“ Toto proroctvo z koránu sa rozliehalo doďaleka nad krajinami Stredomoria. Žiadne zo starých impérií neodolalo protivníkovi, ktorý bol pripravený s absolútnym zápalom žiť i umrieť pre svoje presvedčenie. V roku 639 sa islamské vojská dostali k životnej tepne Egypta, k Nílu. Narazili tu na kresťanský národ. Po misionárskom pôsobení svätého evanjelistu Marka patril medzi prvé, ktoré takmer úplne prestúpili na kresťanstvo. Od čias, keď sa Egypt – slávna obilnica Afriky – stal provinciou Rímskej ríše, ho bezbreho vykorisťovali a záťaž v podobe daní bola neznesiteľná. Stáda dobytka nestíhali tak rýchlo privádzať na svet mladé, ako ich sedliakom odoberali, a úroda sa loďami odvážala, len čo ju zožali. Aj keď napokon dedičstvo Ríma prevzal kresťanský cisár v Byzancii, zmenilo sa iba miesto, kam tribúty smerovali - situácia nie. Práve naopak. Egyptský ľud už nemal čo stratiť. Príchod Arabov oslavoval ako oslobodenie. Moslimovia sa snažili zaviesť spravodlivý systém daní, preto zriadili na riečnom ostrove Roda takzvaný nílometer. Technická stavba v duchu faraónov poskytovala neúplatné kritériá na určenie výšky daní.

V roku 711 preniklo cez morskú úžinu, ktorá oddeľuje severnú Afriku od Španielska, islamské dobyvačné vojsko. Maurovia, medzi ktorých patrili Arabi i príslušníci berberských kmeňov, sa v cudzej krajine rýchlo udomácnili. Oba kontinenty od seba delí iba asi štrnásť kilometrov. No v miestach, kde sa Atlantik stretáva so Stredozemným morom, číhali turecké prúdy. Alahovi bojovníci sa nedali zastrašiť. Porazili západných Gótov, ktorí sa sporili o následníctvo na trón, a krajinu obsadili. Mestá, ako je Alchesiras, či Almeria s obrannou pevnosťou, nesú dodnes arabské mená. Mnohé mestá sa vzdali rýchlo, spoliehajúc sa na príslovečnú tolerantnosť a spravodlivosť nových pánov. V Kordobe sa kresťania a moslimovia dvadsať rokov delili o jeden kostol, v ktorom sa modlili. Podľa presvedčenia Maurov uctieva korán i biblia toho istého boha. Bohato zdobené brány vedú do areálu, v ktorom sa kedysi zhromažďovali veriaci oboch náboženstiev. V roku 785 ukončil toto spolužitie Abdar Rahmán Prvý. Počet moslimov rástol a vyvstala potreba postaviť väčšiu modlitebňu. Odkúpil od kresťanov kostol a dal ho zbúrať. V dobách, keď bolo zvykom poddaných obrať o majetok bez akéhokoľvek odškodnenia, zaplatil obrovskú sumu, aby si mohli svoj svätostánok postaviť niekde inde. Emir Abdar Rahmán osobne položil na pôvodnom mieste základný kameň jedného z najpôsobivejších monumentov islamu, ktorý sa stal súčasťou kultúrneho dedičstva ľudstva – Mezkity, veľkej katedrálnej kordobskej mešity.